Martin Mešša.
Jak chovaľi pradzeda
Povim vam jak bulo
ešči v tricecšestim
umar muj pradzedo
v čase bars ňeščestnim
Ďuri mal na meno
po otcovi Varga
šumne mal bajuzi
a cenki jak šparga
Luteran bul mocni,
slovenskeho śerca,
i birovom za čas,
śvetovec bul vera
Zato veľo ľudzi,
na cintir śe zešlo,
suśedzi , rodzina,
može i zo dve sto.
A jak ho chovaľi
zaplakalo ňebo
viter pridul chmari,
v trune dzeda celo
Dišč prišol tak veľki
ňimal konca kraja
voda cekla všadzi
do Śvinki, do Hornada
Z Hornada do Tisi
z Tisi do Dunaja
ňebulo ľijave
vera konca kraja
Ľijava zbeśňena,
hace potarhala,
mostki śicke ztarhla
sumeňa ňemala
Sumeňa ňemala,
ani kus žalosci
i cintir podmilo
vyplavaľi kosci
Taki dičš bul husti
vtedi v Obišovcoch,
cintir bul na brehu,
v jamoch pulno kojscoch
Chovali do vodi,
do pul hroba bula
a v jame na vodze
dzeda meho truna
A z hroboch ostatňich
až truny vicislo
tak to vipatralo
jak v sudni dzeň, isto
Muśeli na trunu
kameňe položic,
bo tak vipatralo
že dzedo chce ožic
Bo vera znal pľivac
šak bul v Ameriki
zarobel taľare
v žeľeznej fabriki
Skoro dvacec roki
v Bredoku un bival,
tam v Pensilvanii
o kraju un śnival
Kameňe strimaľi
trunu z javorika
ta ho pochovaľi
tak jak namornika.
Dňeška dachto povi:
Horor vimiśľeni
A to vera pravda
śvedek osvečeni
To śicko mi hvarel
muj ujko, inžinir
Vlado mu na meno
po otcovi Kušnir